Dávnejšie som absolvovala zdvorilostnú návštevu, kde sa ma jeden z účastníkov neustále pýtal na rôzne otázky z oblasti spirituality či kvantovej fyziky. Už pri jeho prvých otázkach som z neho cítila, že sa nejedná o záujem, ale veľký strach z neznáma spojený s odporom. Zvyčajne na podobné otázky nereagujem, resp. adresáta len nasmerujem, kde by mohol odpovede, ktoré hľadá nájsť. Prípadne na rovinu poviem, že nevidím vhodný priestor na odpovede, nakoľko sa pýta s vopred nastaveným odporom a nech by bola moja odpoveď akákoľvek fundovaná či podložená vedeckými štúdiami, nie je pripravený ju prijať. Skrátka šetrím si energiu, pre tých, ktorí kladú otázky s energiou zanietenosti, zvedavosti či detskej úprimnosti. 

Keď som bola mladšia s dobrou vierou v srdci som odpovedala na každú otázku, bez ohľadu na energiu s akou ku mne prišla. Verila som, že keď ja odpoviem úprimne, človek úprimne moju odpoveď príjme, čo sa pochopiteľne veľakrát nestalo a ja som sa cítila nepochopená.

Koľkokrát si sa v živote cítil/a v určitej situácii nepochopený?
Niekto alebo nikto ti nerozumel?
Koľkokrát si mal/a tendenciu obhajovať sa či vysvetľovať svoju pravdu?

Zamysleli ste sa niekedy na tým, že nie sme povinní náš názor obhajovať pred zvyškom sveta a už vôbec nie vysvetľovať? Vzorce z pôvodnej rodiny a školského či pracovného systému môžu byť silné, nakoľko sme boli vedení k tomu aby sme neustále niečo vysvetľovali či obhajovali. Ako malí sme museli vysvetľovať a obhajovať sa prečo meškáme, prečo sme urobili to či ono. Dokonca veľakrát bolo potrebné obhájiť si aj to ,,Ako si to akože predstavujeme"? To som milovala...moja odpoveď, ktorá okolie prinášala do vývrtky, bola vždy JEDNODUCHO Na gymnáziu, na strednej na vysokej sme neustále obhajovali nejaké práce. Nedávalo mi to zmysel, prečo by som mala niečo napísať a potom si to obhajovať? Čo je to za nezmysel? A ono nás to naučilo sa neustále obhajovať, vyviňovať a vysvetľovať zo strachu. Avšak hlavne nás to naučilo, že musíme svoju pravdu obhajovať, aby bola dosť dobrá pre ostatných. Pretože niekde na podvedomej úrovni ľudia veria tomu, že ak ich pravda nie je dosť dobrá pre ostatných, nie je pravdou a začnú sami seba spochybňovať.

 ,,Pravda” však môže byť pravdou pre nás, nemusí byť pre ostatných a tak je to v poriadku. Myslíš, že polovica kníh v kníhkupectve je založená na klamstve a druhá na pravde? Alebo je len jedna PRAV(d)Á? Všetky hovoria pravdu z pohľadu autora. Z pohľadu prijímateľa ich každý navníma zo svojej vlastnej úrovne vedomia. Najjednoduchšie sa nám prijíma pravda ostatných podobná našej úrovni vedomia. Každý však prežívame svoju pravdu na svojej ceste životom... Základnými dvoma rozdielmi medzi našou a všetkými ostatnými sú RÝCHLOSŤ a DRUH CESTY akú sme si vybrali, na ceste za našou PRAV(d)OU.

Vieš pochopiť prečo si niekto z GPS navigácie vyberie tú najrýchjšiu cestu hoci po ,,krkahájoch,, a niekto najdlhšiu, ale po diaľniciach? Myslíš, že jedna cesta je správnejšia ako druhá? Obe cesty sú predsa v ponuke GPS..

Správnou otázkou je, prečo som si vybral/a svoju cestu JA?
Akú svoju cestu chcem mať JA?
Všetko ostatné je súdenie, ktoré nás spomaľuje na našej diaľnici či krkahájoch.. tak či tak je to na k ceste k nášmu k rozvoju a rastu..

S láskou
Sany Asia

O rôznych uhloch právd na isté kolektívne presvedčenia sa dočítaš tu.