Kto ma v mojom živote naozaj vníma, keď hovorím? Zvieratá. Tie totiž nemajú spoločenské masky, nehrajú pózy a nerobia iné, ako si myslia. Nepýtajú sa v hlave: “Čo si o mne myslí? Vyzerám dosť dobre? Mala by som povedať toto?” Proste sú prítomné a autentické.

Buď sa pri mne cítia príjemne, alebo nie. Buď chcú byť blízko mňa, alebo nie. Buď sú zvedavé, alebo nie. Človek s vysokou citlivosťou ako ja, často reaguje práve na túto autentickosť a prítomnosť. Keď vnímaš svet vôkol seba cez rozšírené zmysly, hluk, pachy, energie prostredia, myšlienky ľudí, či ich emócie doslova celým telom, zvieratá sú pre teba tiež oddychom.

Pri nich totiž nemusím dekódovať desať vrstiev naraz. Pes mi nepovie: ,,Som v pohode…” a pritom nie je. Kôň nehrá rolu, mačka sa nesnaží pôsobiť duchovne, vyspelo a filozofovať o osvietení, proste ho žije. Je to paradox, ale veľa citlivých ľudí sa pri zvieratách necíti osamelo. Práve naopak. Cítia sa viac videní, vnímaní, viac počutí a živí. Nie preto, že by nám zviera rozumelo intelektom, ale pre ich vnímanie bez interpretácií.

Roky som si myslela, že som náročná na ľudí. Lenže byť náročná na ľudí a byť náročná na prítomnosť, je veľký rozdiel. Nepotrebujem, aby bol niekto dokonalý. Nepotrebujem, aby so mnou niekto súhlasil. Ani aby bol stále pozitívny ale CHCEM cítiť, že je skutočne tam. A to sú moje nároky, na prítomnosť. Žiaľ dnes vzácnejšie, než sa zdá. Môj nervový systém zachytáva kvalitu prítomnosti a teda i autenticity. A keď niekto fyzicky sedí oproti mne, ale mentálne je o 3 témy inde, zachytávam to okamžite. Preto niečo ako okruh “známych” nikdy nebol úplne môj svet. Nie preto, že by som bola asociál neschopný vzťahov. Skôr preto, že moje vnútorné nastaveniehľadá skutočné spojenie a vzájomnosť, zatiaľ čo veľká časť spoločenských kontaktov funguje len na výmene informácií. A to sú opäť dve úplne odlišné veci.

Pokiaľ je väčšina ľudí spokojná s rozhovorom na úrovni “ako sa máš - dobre”, človek, ktorý túži po skutočnom spojení si môže začať myslieť, že je s ním niečo ,,zle”. Nie je s nami nič ,,zle”, ani nie sme pokazení, len sme sa ocitli v dobe kde je naše nastavenie menšinové.

Citlivosť nie je slabosť ani chyba. Pre mnohých ľudí predstavuje prirodzenú schopnosť vnímať hlbšie súvislosti, autenticitu a energiu prostredia. Ak sa prestaneme prispôsobovať spoločenskému šumu a začneme viac dôverovať vlastnému vnútornému hlasu, vzniká priestor pre skutočné spojenie so sebou, s druhými aj s prírodou. Práve vedomá prítomnosť a autenticita sú základom spokojnejších vzťahov aj vnútorného pokoja.

Práve zvieratá nás toho môžu naučiť mnoho.

S úctou
Sany Asia