Keď vyslovím slovo vedma, vnímam, ako sa v priestore okamžite niečo pohne. Niekto si predstaví čarodejnicu z rozprávky, niekto ezoteriku. Niekto ženu, ktorá si o sebe priveľa myslí a niekto sa pri tom slove zvláštne uvoľní, akoby konečne počul pomenovanie niečoho, čo v sebe už dlho cíti. Možno práve preto je toto slovo také náročné vysloviť nahlas. Nie preto, že by bolo nepravdivé, ale preto, že je naň naviazaných mnoho projekcií. A možno práve o tom archetyp vedmy je. Nie o tom, kým sa snažíme byť, ale o tom, čo si dovolíme v sebe rozpoznať. 

Vedma nie je titul a hoci ma tak mnoho ľudí nazvalo, nikdy som nemala pocit, že o sebe môžem povedať, že som vedma. Nie preto, že by to na nejakú moju časť nesedelo. Práve naopak. Sedelo mi to až príliš, no spoločnosť nás totiž naučila, že ak pomenujeme svoj dar, sme pyšné. Ak si dovolíme vidieť svoju silu, sme egoistické. Ak vieme, kto sme, musíme sa na niečo hrať. Lenže ja vnímam rozdiel medzi: „Som viac než ostatní.“ a „Poznám svoju podstatu.“ To prvé, je nadradenosť. To druhé, je sebapoznanie. Vedma nie je žena, ktorá sa cíti výnimočnejšie než ostatní. Vedmou je žena, ktorá si prestala nahovárať, že nevidí to, čo vidí, len aby ju väčšinová spoločnosť prijala. Archetyp vedmy nie je o mágii. Aspoň nie v tom zmysle, ako si ju väčšina ľudí predstavuje.

Je to schopnosť:
vnímať vrstvy života, ktoré nie sú okamžite viditeľné
vidieť súvislosti
vnímať pod povrchom i z nadhľadu
počuť, čo nebolo vyslovené
vnímať energiu priestoru
čítať z poľa i medzi riadkami
rozoznávať symboly
dôverovať tomu tichému hlasu vo svojom vnútri, ktorý vie skôr než naša myseľ stihne analyzovať.
Vedma nemusí vedieť všetko. Práve naopak. Často LEN cíti, kde sa nachádza pravda. Nemusí to byť v danej chvíli ani univerzálna pravda. Ale tá v prítomnosti, ktorá je živá v danom okamihu.

Rokmi som prišla na to, že problém nie je slovo vedma, ale projekcia, ktorá sa s ňou viaže. Keď niekto počuje slovo vedma, nepočuje vždy to isté. Počuje svoje vlastné príbehy. Svoje presvedčenia, skúsenosti i svoje strachy. Niekto v archetype vedmy vidí múdrosť. Niekto manipuláciu. Niekto slobodu a niekto nebezpečenstvo. A pritom ide len o archetyp, o istú určitú kvalitu vedomia a spôsob, akým sa človek vzťahuje k svetu. Možno práve preto sa mnohé ženy boja toto slovo vysloviť, ako som sa bála i ja. Nie preto, že by ho necítili, ale preto, že nechcú niesť všetko, čo si pod ním ostatní predstavujú.

Myslím si, že vedma nie je žena, ktorá má odpovede na všetko. Je to žena, ktorá si uvedomuje, aké veľké je tajomstvo života.
Čím viac vidí, tým menej potrebuje dokazovať.
Čím viac cíti, tým menej potrebuje presviedčať.
Čím viac dôveruje sebe, tým menej potrebuje, aby jej ostatní verili.

Pokora totiž neznamená zmenšovať sa. Pokora znamená vidieť sa pravdivo.. vidieť srdcom. Ani menej, ani viac… Archetyp vedmy je obrovský dar. No ako každý dar, má aj svoju cenu. Pretože žena, ktorá vidí hlbšie, často dlho nezapadá. Pochybuje o sebe. Snaží sa byť “normálnejšia” pre spoločnosť. Často umlčuje svoje vnemy, aby bola prijateľnejšia. 

Možno v sebe cítiš vedmu aj ty. Možno si sa pri čítaní tohto článku v niečom spoznala. Možno si si spomenula na všetky tie momenty, keď si niečo vedela, ale nedokázala vysvetliť ako. Možno si si spomenula na synchronicity, ktoré nedávali logický zmysel. Na sny, ktoré sa neskôr naplnili. Na pocit, že vidíš pod povrch situácií, vzťahov či ľudí. A možno si sa bála to celé roky vysloviť.. nie preto, že by to nebolo pravdivé, ale preto, že si sa bála, čo si o tom pomyslia ostatní. Nič sa nedeje, archetyp vedmy nezačína vo chvíli, keď ho vyslovíš nahlas. Začína vo chvíli, keď si dovolíš prestať popierať to, čo už dávno v sebe cítiš.

Magické dni 
Sany Asia