nie ako pojmy, ale vzťahová prax

Globálne sa na v živote na Zemi vo vzťahoch stretávame s naučenou teoretickou úctou, ktorá sa zamieňa za akúsi vďačnosť a rešpekt, ktorý sa zamieňa so sebazaprením. V konečnom dôsledku ale v rámci globálnych vzťahových dynamík chýba reálne úcta a rešpekt v praxi. 

Samozrejme úcta a rešpekt može mať rôzne podoby a primárne sa v článku zameriam na tie, ktoré od detstva vnímam ako nedostatočné a v ľudských vzťahoch ich externe vnímam zriedkavejšie. Ľuďom sa snažím odovzdávať ich ako elementárny základ energetickej gramotnosti. U mnohých vidím, že jednotlivé body sľapú na otlaky studnice vlastných limitov a presvedčení i kolektívneho vedomia typu ,,patrí sa, má sa, je to slušnosť” a podobne. Vnímaj pri čítaní svoje pocity, pokiaľ sa niekde objaví odpor, pokús sa nájsť v sebe odpoveď na to, aký obraz či vzorec ti bráni sa na túto formu úcty a rešpektu naladiť:

Keď je niekto zahĺbený do svojich myšlienok a premýšľania, nevstupujeme mu do procesu so svojimi myšlienkami, len z dôvodu, že mu chceme aktuálne niečo povedať. Počkáme kým vznikne priestor. 
Rešpektujeme myšlienkový proces druhého. 
Z úcty k sebe, ostávam vo svojom myšlienkovom procese a nereagujem pokiaľ mi niekto vstupuje do rozjímania. 

K človeku, s ktorým komunikujeme priamo, sa snažíme priblížiť k obrazotvornosti, ktorej rozumie. Inak povedané - hľadame správne slová v kapacite, ktorú daná bytosť dokáže vnímať.
S úctou pristupujeme k našej rôznorodosti.
S rešpektom k sebe na určité úrovne slovnej kapacity vôbec nereagujem a ani sa nesnažím hľadať správne slová.

Nedotýkame sa človeka ,,len tak”, uvedomujeme si, že každý dotyk je komunikácia bunky s bunkou.
S úctou vnímame príjemnú blízkosť
Rešpektujeme (sa), že hranice intímneho priestoru sú u každého iné, je to tak v poriadku, nemusia ho určovať len štátne normy počas vírusu. Každý si ich určuje sám svojimi pocitmi.

Neočakávame úsmev a objatie ako samozrejmosť. Uvedomujeme si, že ak my sami máme potrebu aktuálne prejaviť radosť, neznamená, že to tak v danej chvíli má aj niekto iný, alebo že je niekto povinný sa na nás usmievať a objímať nás na počkanie. 
Rešpektujeme premenlivosť - aj v prírode sa počasie mení. Nesnažíme sa druhého strčiť do ,,večne pozitívnej slnečnej škatuľky”.
S úcty k druhým, nemám stále potrebu vysvetľovať prečo ma niečo zarmúti, alebo mi to nepride vtipné a nemám potrebu na všetko reagovať.

Nedožadujeme sa nasilu pozdravu a nemáme potrebu do neho tlačiť ani našich potomkov. Slovný pozdrav je pre mnohých len automatizovaným prejavom správania, pričom nemusí korešpondovať s vnímaním toho druhého. Na ľudí sa môžeme usmievať aj v duchu a nie je potrebné za každým človeku povedať slovami AHOJ či dobrý deň, hoci bezducho a bez akejkoľvek emócie.
Z úcty k človeku, tak činím keď to skutočne cítim srdečne a bezpodmienečne.

Nepočúvame sa, nevedieme dialógy, ale 2 synchrónne znejúce monológy ,,ako to mám ja.” Kým druhý rozpráva už bežia v mysli myšlienky, čo povieme my. Z úcty k človeku, načúvam, snažím sa. Aktívne vnímam, pohľadom i prítomnosťou. Nezaoberám sa svojimi vlastnými myšlienkami. Dávam priestor tomu druhému. Netvárim sa, že počúvam, účím sa načúvať.
S rešpektom i úctou k sebe alebo druhej bytosti, ak nato nemám priestor či kapacitu poviem: "Teraz ťa neviem vnímať".

Dávame nevyžiadané rady. Toto nepotrebuje ďalší komentár. 
S rešpektom k jedinečnej ceste každého z nás čakám, kým si človek príde po pomoc a radu, nevnucujem ju.
Pokiaľ si nie som istý či by moje posolstvo mohlo byť prínosné, s úctou sa spýtam, či chce človek počuť môj pohľad. pozor, môj pohľad nie je ekvivalent toho ,,čo je správne”. 

Mohla by som pokračovať, ale pokiaľ sa tieto vedomosti majú pretaviť v kolektívnom vedomí je dôležitejšie aby sme tieto žili v našich životoch. Aby úcta a rešpekt neboli len prázdnymi slovami, ktorých sa dožadujeme.

Úcta a rešpekt vo vedomej spoločnosti nepredstavujú len zdvorilostné frázy a patrí sa gestá. Nie sú ani o slušnosti či biologickom veku. Rešpekt a úcta je o vnímavosti a citlivosti k sebe i svojmu okoliu.

PS: vedomie článku môžeš šíriť zdieľaním.

S úctou
Sany Asia