Veľa ľudí si pod klamstvom predstaví vedomé vyslovenie nepravdivej informácie.

Lenže za roky som medzi pravdou a priamym klamstvom navnímala vo vzťahoch pomerne široké spektrum nepravdy, v ktorom sa ľudia naučili veľmi šikovne pohybovať. Technicky možno nepovedať nič nepravdivé a predsa pravdu plne pochovať.

Zamlčiavanie pravdy, polopravdy či zámerné vynechávanie dôležitých informácií môžu vo vzťahoch pôsobiť rovnako deštruktívne ako priame klamstvo. Manipulatívna komunikácia nemusí obsahovať nepravdivú vetu, niekedy stačí zmeniť kontext, odpovedať iba na časť otázky alebo nepovedať informáciu, ktorá by zásadne zmenila rozhodnutie druhého človeka. Transparentnosť vo vzťahu preto nie je o povinnosti hovoriť každému všetko, ale o úprimnosti tam, kde naše mlčanie alebo polopravda ovplyvňuje slobodnú vôľu a dôveru druhého.

zamlčovanie

zámerne vynechávanie podstaty

polopravdy

zahmlievanie/ mlženie

prekrúcanie kontextu

odpovedanie iba na časť otázky, čo človeku vyhovuje

úmyselné nevyslovenie informácie, o ktorej viem, že by zmenila pohľad druhého človeka na celú situáciu

1. ZAMLČANIE

Zamlčanie vzniká, keď poznáme podstatnú časť pravdy, ale rozhodnem sa ju nepovedať. Samozrejme nie sme povinní hovoriť každému všetko. Súkromie a netransparentnosť nie sú to isté. Rozdiel vzniká v momente, keď človek vie, že druhý na základe chýbajúcej informácie dôjde k úplne inému záveru – a práve preto mu ju nepovie. Vtedy už mlčanie nie je neutrálne. Stáva sa nástrojom, ktorým vedome vytvára určitý obraz reality a tým OBERÁ DRUHÉHO O SLOBODNÚ VOĽU SA ROZHODNÚŤ možno inak.

2. POLOPRAVDA

Polopravda je veľmi zaujímavá forma klamstva práve preto, že jej jednotlivé časti môžu byť fakticky pravdivé. Človek povie 3 pravdivé vety a vynechá štvrtú, ktorá by význam prvých troch úplne zmenila. Keď je následne konfrontovaný, môže sa oprieť o svoju obľúbenú vetu: „Veď som ti neklamal.“ Nie, možno nepovedal priamu lož, ale poskytol len také množstvo pravdy, ktoré mu umožnilo vytvoriť u druhého obraz, aký potreboval. Tým OBERÁ DRUHÉHO O SLOBODNÚ VOĽU SA ROZHODNÚŤ ako sa v tom cíti.

3. MLŽENIE / ZAHMLIEVANIE

Mlženie často spoznáš podľa toho, že na jednoduchú otázku nedostaneš jednoduchú odpoveď. Pribúdajú vysvetlenia, vedľajšie príbehy, slovíčka, okolnosti, obhajoby, presuny v čase, nepodstatné detaily. Len odpoveď je stále v nedohľadne. Človek nemusí vyslovene klamať. Potrebuje iba vytvoriť dostatok hmly, aby sa v nej stratila pôvodná otázka. Niekedy to robí vedome, inokedy ide o rokmi naučený obranný mechanizmus. Pre výsledok to však zvyčajne neznamená veľký rozdiel. Čím viac musíme pravdu z človeka dolovať, tým menej sa nachádzame v transparentnom vzťahu.

4. PRAVDA AŽ PO ODHALENÍ

Existuje aj zvláštny spôsob „úprimnosti“, pri ktorom človek hovorí pravdu postupne podľa toho, koľko už druhá strana vie. Najskôr povie minimum. Keď zistíš viac, prizná ďalší kúsok. Keď predložíš ďalšiu informáciu, príbeh sa opäť rozšíri. A takto pokračuje dovtedy, kým už nie je čo zatajovať. Človek potom môže tvrdiť: „Veď som ti to nakoniec povedal.“ Lenže transparentnosť nie je stav, keď poviem pravdu až v momente, keď už ju nemám ako skryť. Transparentnosť sa ukazuje predovšetkým v tom, čo sme ochotní povedať ešte predtým, než sme odhalení.

5. SLOVÍČKARENIE a DIPLOMATICKÉ PSEUDOPRAVDY

Ďalším spôsobom nepravdy je hra so slovíčkami: „Nepýtala si sa ma presne na toto… Ja som povedal iba… To som technicky nepovedal. Ty si si to tak vysvetlila.“ Áno. Niekedy si samozrejme skutočne môžeme veci nesprávne vysvetliť. Ale človek, ktorý nie je kamarát s pravdou veľmi dobre vie, aký dojem svojimi slovami vytvára, nechá druhého v tomto dojme žiť a neskôr sa schová za technickú správnosť svojej formulácie. To už nie je problém slovnej zásoby. Ale problém zištného zámeru získať niečo vo svoj prospech, tým že OBERIE DRUHÚ STRANU O SLOBODNÚ VÔĽU SA ROZHODNÚŤ, možno i v neprospech ,,slovíčkára”.

6. PRESMEROVANIE POZORNOSTI

Keď sa človek nechce pozrieť na vlastné konanie, môže namiesto odpovede presunúť pozornosť na reakciu druhého človeka. Začne útočiť otázkami ,,A prečo na mňa takto útočíš? Ty mi neveríš?  Vieš, ako sa teraz kvôli tebe cítim? A ty si nikdy neurobil nič zlé?“ Téma sa nenápadne presunula, už sa nerieši pôvodná situácia. Rieši sa tvoja reakciu na ňu. A človek sa nemusí postaviť pred to, pred čím celý čas uteká. Pred sebou a pred pravdu.

Prečo je pre niekoho transparentnosť taká ťažká? Pretože človeka odhaľuje pred druhými, ale najmä pred sebou. Ak povie celú pravdu, možno bude musieť priznať, že konal zo strachu, zo závisti, zo sebectva, z potreby pozornosti, z túžby mať otvorené zadné dvierka, z potreby kontroly. Že človek niečo chcel a zároveň odmieta niesť dôsledky a zodpovednosť za to čo chce, alebo ako pri tom koná. Pre ego je niekedy jednoduchšie realitu trochu upraviť a ohnúť. Len niečo nepovedať, povedať inak, povedať až neskôr, zabaliť do množstva vysvetlení a zachovať si tak obraz o sebe, ktorý sa mu páči viac ako skutočnosť. Preto človek, ktorý veľa zahmlieva a nehovorí pravdu druhým, často v prvom rade klame sám pred sebou. Naučila som sa, že títo ľudia nemajú silu, sú slabí - ešte nepripravení uvidieť sami seba a svoje vnútro. Súciťme s nimi, ale nezabúdajme súcitiť i so sebou. Keď si vzťahy, kde absentuje pravda v akejkoľvek podobe dovolíme opustiť, na ceste máme priestor stretnúť ľudí silných a transparentných.

S úctou
Sany Asia