Vieme, prečo sa bojíme odmietnutia. Vieme, prečo máme potrebu všetko zvládnuť samy, odkiaľ pochádza náš strach zo straty alebo potreba kontroly. Poznáme svoje detstvo, poznáme svoje zranenia aj vzorce. A predsa, keď príde určitá konkrétna situácia, všetko čo o sebe vieme, je zrazu akoby niekde veľmi ďaleko. Jedna situácia alebo dokonca veta, prípadne sa človek zatvári spôsobom, ktorý si vyložíme ako odmietnutie. Prícháza konflikt, kritika, neistota, pocit, že strácame kontrolu. Telo je zrazu rýchlejšie ako všetky knihy, terapie, podcasty a uvedomenia, ktoré si za tie roky nazbieral/a. Potom príde vnútorná výčitka „Veď ja viem, že toto robím. Tak prečo to zase robím?“ Túto vetu pozná podľa mňa obrovské množstvo ľudí, ktorí na sebe už dlho pracujú. A práve tu vnímam jeden z najväčších omylov osobného rozvoja.

Niekedy veľmi dobre vieme, prečo stále reagujeme rovnako, prečo opakujeme rovnaké chyby alebo odkiaľ pochádzajú naše staré vzorce správania, a predsa ich nedokážeme jednoducho zmeniť. Podvedomé a emočné vzorce totiž nie sú iba príbehom, ktorý si vieme vysvetliť hlavou. Do našich automatických reakcií vstupuje aj limbický systém, nervový systém a skúsenosti, ktoré si telo spojilo s bezpečím alebo ohrozením. Preto zmena starých vzorcov správania nemusí znamenať ďalšie analyzovanie minulosti, ale postupné vytváranie novej skúsenosti, pri ktorej telo zistí, že už nemusí reagovať tak, ako reagovalo kedysi. Práve tu pre mňa začína skutočná práca s limbickým otlačkom, nie pri ďalšom „už chápem prečo“, ale pri možnosti zažiť a zapísať si inú reakciu.

Predstava, že keď niečo pochopím, automaticky to prestanem robiť. Lenže pochopenie a zmena nie sú vždy tá istá vec. Môžem dokonale rozumieť tomu, prečo mám určitú reakciu, a napriek tomu ju moje telo stále vyhodnotí ako najbezpečnejšiu možnosť a bude ju opakovať dookola.. totiž veľká časť našich reakcií nevzniká až vo chvíli, keď si situáciu vedome premyslíme. Vznikne skôr, až potom prichádza hlava a začne vysvetľovať, čo sa vlastne stalo. Telo si pamätá aj to, na čo už hlava dávno našla odpoveď. Čo bolo kedysi geniálnou stratégiou prežitia, môže byť o mnoho rokov neskôr presne tým, čo nám komplikuje život. Preto veľakrát reagujeme „neprimerane“ Nie preto, že sme hysterickí, či málo vedomí aktuálna situácia jednoducho aktivovala niečo oveľa staršie. Na otázku „Prečo som zase reagovala takto?“ už väčšina z vás, čo číta tento článok nepotrebujeme ďalšie vysvetlenie.

Pre mňa bolo v živote najdôležitejšie uvedomiť si, že niekedy už nepotrebujem ďalšiu informáciu, ani 15 knihu o svojom probléme, ďalší vstup do akáše, kde dostanem ďalších 17 odpovedí na otázku, prečo som, aká som. Ďalším krokom nebolo vedieť viac, ale vytvoriť inú skúsenosť. Pretože ak sa niečo vo mne kedysi naučilo, že niečo = nebezpečenstvo, nestačí si donekonečna vysvetľovať a afirmovať, ale teraz už si v bezpečí. Potrebujem to postupne zažiť a zapísať do tela i mysle. Práve tu sa u mňa téma limbického systému začala stávať oveľa zaujímavejšou než ďalšie analyzovanie minulosti.

Čo je limbický odtlačok v našom systéme?

Veľmi zjednodušene si ho môžeš predstaviť ako emocionálnu stopu skúseností, na základe ktorých sa náš systém naučil rozpoznávať bezpečie a ohrozenie. Toto rozpoznávanie rozhodne NIE JE logické. Je to miesto, ktoré reaguje ešte predtým, než si stihne vytvoriť všetky svoje rozumné argumenty. Práve do toho bodu sa raz dostane veľa ľudí na ceste osobného rozvoja. Už nechcem ďalšie „ahaaaa a waaau momenty“. Chcem si všimnúť, že situácia, ktorá ma kedysi úplne rozhodila, mnou zrazu iba prejde. Že nemusím utekať, bojovať, zmenšiť sa, zahrať svoju pravdu za diplomaciu, či zaslúžiť si lásku.

Problém nie je v tom, že o sebe vieme málo, len zrejme niektoré časti stále žijú podľa neurologickej mapy, ktorá vznikla veľmi dávno. Mapy sa dajú prekresliť. Preto som vytvorila Prepis limbického systému, ktorý NIE je o tom, že si ho vypočuješ, pochopíš a založíš medzi ostatné uvedomenia, ale o tom, že ho PREŽIJEŠ ako praktickú, domácu, niekoľkohodinovú psychosomatickú cestu. Keď už nechceš iba rozumieť tomu, prečo reaguješ určitým spôsobom, ale keď prakticky chceš svojmu systému nahrať inú možnosť prežívania.

Skutočná zmena nevzniká len získavaním nových informácií, ale vytváraním nových skúseností a synapsií, ktoré postupne menia reakcie nášho nervového systému. Limbický systém si pamätá najmä emócie, bezpečie a ohrozenie, preto mnohé staré vzorce správania pretrvávajú aj vtedy, keď im už rozumom rozumieme. Práca s podvedomím a vytváranie nových bezpečných skúseností umožňuje meniť automatické reakcie a prinášať hlbšiu a trvalejšiu zmenu v každodennom živote.

 Niekedy ďalší krok nie je pochopiť sa ešte viac, ale dovoliť si konečne zažívať niečo iné.

S úctou
Sany Asia