Autenticita sa v posledných rokoch stala jedným z najpoužívanejších pojmov v oblasti sebarozvoja a spirituality. Všetci chcú byť autentickí, žiť svoju pravdu, prejavovať sa slobodne, nebyť ovplyvňovaní okolím. Ale keď sa pozriem na to, ako ľudia autenticitu v bežnom živote realizujú, často mám pocit, že sme si z nej vytvorili ďalšiu peknú nálepku, pod ktorou sa dá ukryť takmer čokoľvek. Od bezohľadnosti, prostorekosti, potreby presadiť si svoje až po odmietanie akejkoľvek spätnej väzby a nemožnosť sebareflexie.

Autenticitu nevnímam ako životný postoj, kde si človek povie ,,môžem robiť a hovoriť čokoľvek, pretože taký jednoducho som“. Žiaľ, veľakrát je viac na škodu, keď má človek len informácie, ale nedokáže ich aplikovať do života. Autenticita je predovšetkým o pravdivom vzťahu k sebe samému. A ten si vyžaduje oveľa viac než odvahu povedať druhým, čo si myslím. Vyžaduje si schopnosť vidieť aj tie časti seba, ktoré sa mi nepáčia. Priznať si vlastné motívy, strachy, túžby, potreby, ale aj manipulácie, ktorými si niekedy zabezpečujeme prijatie, pozornosť či pocit bezpečia. Ľudia majú tendenciu veľmi presvedčivo ,,hovoriť svoju pravdu“ a súčasne byť voči sebe úplne neúprimný.

Autenticita nie je iba o tom hovoriť svoju pravdu alebo správať sa bez ohľadu na reakcie okolia. Je predovšetkým schopnosťou poznať seba, svoje potreby, hranice, motívy a vnútorné nastavenie bez potreby vytvárať obraz, ktorý bude prijateľnejší pre druhých. Byť sám sebou zároveň neznamená odmietať sebareflexiu – práve naopak, autentický život si vyžaduje sebaprijatie, vnútornú pravdivosť a ochotu rozlišovať medzi tým, čo skutočne cítime my, a tým, čo sme sa naučili robiť preto, aby sme boli prijatí.

1. Autenticita nie je prostorekosťou a bezohľadnosťou
Jedna z najčastejších zámen, s ktorou sa stretávam. „Ja som už raz taký. Čo mám na srdci, to mám na jazyku. Ja sa s nikým nemaznám, vždy poviem pravdu. Komu sa nepáči, nech si to vyrieši sám.“ Niekedy je samozrejme na mieste zaujať i tento postoj, ale vedome, nie z ega, lebo je najjednoduchšia cesta ako zakryť svoju prostorekosť a bezohľadnosť. Prostorekosť je spôsob vyjadrovania a autenticita je kvalita vnútorného nastavenia človeka. Môžeme byť prostorekí a pritom vôbec nemusíme byť autentickí. Stačí sledovať dnešné reality show a príkladov si nájdete veľa.. veľa ľudí tam reaguje impulzívne, bez premýšľania, útočne, z vlastného zranenia, potreby dominovať alebo niekoho ponížiť. Následne si celé správanie ospravedlňujú tým, že iba povedali pravdu. Pýtam sa akú pravdu? O situácii z nadhľadu, alebo len druhému človeku odovzdali svoju frustráciu, nevyriešený hnev? To, že niečo skutočne cítime neznamená, že správne vnímame, odkiaľ daný pocit pochádza. Vnímam obrovský rozdiel medzi autentickým a nevedomým prejavom. Autentický človek nepotrebuje svoju pravdu používať ako zbraň...to by tu vyzeralo. Autenticita dokáže byť priama, rozhodná, niekedy aj veľmi rázna a nepríjemná pre okolie, ale nepotrebuje druhého zámerne zraňovať, aby človek zostal verný sebe. Autenticita nepotrebuje bezohľadnosť. Rovnako ako láskavosť nepotrebuje sebazaprenie.

2. Koľko zo seba sme ochotní obetovať, aby nás ostatní prijali?
Od detstva sa učíme, čo sa patrí, čo sa nepatrí, čo by sme mali, ako by sme mali reagovať, čo je správne a čo už nie. Postupne sa učíme čítať očakávania okolia a prispôsobovať im svoje správanie. V rodine, škole, partnerstvách, priateľstvách, pracovných kolektívoch. Deje sa t tak nenápadne, že si ani neuvedomíme, kedy sme prestali rozlišovať medzi tým, čo skutočne cítime MY a tým, čo sa od nás očakáva okolie.

súhlasíme, hoci vnútorne cítime nesúhlas
udržiavame vzťahy, v ktorých už dávno nie sme sami sebou
potláčame vlastné potreby, aby sme nesklamali druhých
preberáme názory a presvedčenia, ktoré sme nikdy sami nepreskúmali
prispôsobujeme svoju osobnosť podľa toho, s kým práve sme
 zamieňame pokoj vo vzťahoch za neprítomnosť konfrontácií názorov
Potom sa čudujeme, že napriek všetkej našej snahe byť dobrými partnermi, rodičmi, deťmi či priateľmi cítime vnútornú prázdnotu. Pretože byť prijatý za cenu opustenia seba samého nie je skutočné prijatie. Je to prijatie našej prispôsobenej verzie. Sama som si tým pre pár rokmi prešla a vyplynuli mi z toho zaujímavé otázky, ktoré si sám/a skús položiť tam kde cítiš, že tvoje vzťahy postrádajú autentickosť.

Ak ma niekto prijíma iba dovtedy, kým napĺňam jeho predstavu o tom, aká by som mal byť, koho vlastne má rád? Mňa alebo svoju predstavu o mne?
Som vo svojich vzťahoch prijímaná za to, kým som, alebo oceňovaná predovšetkým za to, čo druhým poskytujem?
Keď ma niekto „neunesie“ v mojej celistvosti, prečo sa snažím vtesnať do jeho zúženej predstavy o mne?
Ak musím potláčať určité časti seba, aby som si udržala vzťah, čo vlastne udržiavam? Vzťah alebo ilúziu vzťahu?
Koľko mojich rozhodnutí vychádza zo skutočného súladu so sebou a koľko zo strachu, že niekoho sklamem, nahnevám alebo stratím?
Ak by som sa prestala prispôsobovať očakávaniam druhých, ktoré vzťahy v mojom živote zostanú?
Ak je niekto spokojný iba vtedy, keď ustupujem ja, môžeme vôbec hovoriť o vzájomnom rešpekte?
Akej reakcie druhého sa bojím, keď nevyjadrím čo cítim?
Koľkokrát som si pomýlila to, že ma niekto potrebuje, s tým, že ma skutočne má rád a prijíma?
Ak by som už nepotrebovala, aby ma všetci chápali, schvaľovali a prijímali, čo by som vo svojom živote začala robiť inak?

S úctou
Sany Asia