Keďže na nás rodina a okolie v rannom veku často reagovali tichom práve v situáciách, kde mali pocit, že podľa nich nečiníme správne, asociovali sme si ticho s trestom, emočným chladom, ignoráciou alebo pocitom osamelosti. Napriek tomu, že ticho nesie potenciál byť priestorom spočinutia, objavovania a tvorenia, je často v ľudskej skúsnosti spojené s pocitom ohrozenia a ľudia sa mu prirodzene vyhýbajú. Vypĺňame ho rozhovormi, televíziou, seriálmi, hudbou, telefónom, prácou, ľuďmi, informáciami či neustálym premýšľaním. Keď neprichádza hluk zvonka, rýchlo si ho dokážeme vytvoriť zvnútra. Akoby sme v tichu nemohli byť v bezpečí. Pre veľa ľudí totiž ticho neznamenalo pokoj, ale niekoho hnev či urazenosť. Ticho vtedy ,,hovorilo” že blízkosť zmizla, vo vzduchu visí niečo nevypovedané, alebo že sme zostali sami práve vtedy, keď sme potrebovali cítiť niekoho pri sebe. Naše telo si pamätá aj to, čomu už myseľ dávno nepripisuje význam.

 Pre človeka zvyknutého na neustály šum môže byť ticho zvláštne konfrontačné. Keď totiž stíchnu podnety zvonka, začne byť oveľa viac počuť to, čo sa odohráva vnútri. Čím viac som v tichu, tým viac počujem, že vôbec nie je prázdne. Vnímam v ňom telo, dych, prírodu, pocity, myšlienky, ktoré prichádzajú a odchádzajú. Veci, ktoré som cez všetok hluk predtým nepočula.

Náš nervový systém ticho veľmi potrebuje. Moj osobne až bytostne… Ticho sa môže spočiatku javiť ako drsne pravdivé, lebo nám nekompromisne ponúka možnosť stretnúť sa so sebou. Pozýva k prijatiu všetkého, čo cítime, ako uvažujeme, kým sme a ukazuje nám, aká hlučná je myseľ. Keď zmiznú ostatné hlasy a podnety, zostáva ten náš. Keď sa spočiatku započúvame do nášho vnútorný hlasu, zistíme že je plný balastu, hlasov iných ľudí, ktoré sme nazbierali počas života, je v ňom veľa kritiky, viny a strachu. Ticho sa tak može javiť ako nepríjemný spoločník a pritom za nič nemôže. Počujeme totiž všetko, čo by sme mali, čo ešte musíme, čo sme mohli urobiť inak. Premietame si rozhovory, ktoré už skončili, pripravujeme sa na tie, ktoré veľmi pravdepodobne nikdy neprídu. Hodnotíme, analyzujeme, predvídame. Obhajujeme sa pred ľuďmi, ktorí v miestnosti ani nie sú. Ticho tento hluk nevytvára, iba odhaľuje to, čo v nás už dávno je. Práve tu vzniká možnosť urobiť niečo, na čo nie sme veľmi zvyknutí – nič s tým nerobiť, iba v tom byť, pozorovať a nedávať hluku v nás energiu v podobe emócií. Nepotrebujeme každý pocit okamžite pochopiť. Možeme nechať smútok byť smútkom bez potreby urobiť z neho lekciu, neistotu sa nesnažiť nahradiť istotou, ani nemusíme opravovať náš hnev a deinštalovať strach. Ticho dáva priestor všimnúť si, čo v nás práve je, bez okamžitého rozhodnutia, že by to tam byť nemalo. 

Často majú ľudia pocit, že aby dosiahli šťastie a osvietenie znamená byť iba svojou pokojnou, usmievavou, blaženou, vedomou a prijateľnou verziou. V tichu ani v živote nemusíme nikomu nič dokazovať, dokonca ani sebe. Nemusíme zo seba robiť projekt, neustále sa analyzovať, zlepšovať, opravovať, transformovať či posúvať. Proste len môžeme na chvíľu prestať zasahovať do všetkého, čo sa v nás odohráva, a dovoliť tomu jednoducho byť. Ja ticho nevnímam ako útek od života, ale ako veľmi liečivý priestor regenerácie a spočinutia v sebe, vo svojom strede a rovnováhe, v uvoľnení do všetkého, čo mi život prináša a čo sa v ňom stretáva - krásne i náročné zároveň. Pokoj pre mňa neznamená odstrániť zo života všetko ťažké, ale rovnováhu. Neverím predstave, že si budeme môcť skutočne vydýchnuť až vtedy, keď budeme mať všetko vyriešené, práve naopak. Život sa neprestane hýbať len preto, aby sme si konečne mohli oddýchnuť. 

Ticho a vnútorný pokoj nemusia znamenať izoláciu ani útek od života. Práve vedomé chvíle bez neustálych podnetov môžu podporiť regeneráciu nervového systému, spomalenie mysle a hlbšie sebapoznanie. Keď sa učíme byť chvíľu sami so sebou bez potreby všetko analyzovať, opravovať alebo okamžite meniť, vytvárame priestor na vnímanie svojich pocitov, potrieb a vnútorného hlasu. Sila ticha preto nespočíva v neprítomnosti zvuku, ale v možnosti znovu sa spojiť so sebou, uvoľniť vnútorné napätie a nájsť väčší pokoj v každodennom živote.

 Vždy sa bude niečo rodiť a niečo končiť. Niečo budeme vedieť a v niečom budeme stratení. Niečo nám vyčarí úsmev na tvári a niečo nás pobúri. Budeme milovať, strácať, túžiť, pochybovať, meniť smer. Krásne a ťažké sa neodohráva oddelene - všetko existuje v tom istom okamihu.

S úctou
Sany Asia