V posledných 2 rokoch som na sebe v rôznych situáciách skúmala, z akého vnútorného miesta jednám, keď ma druhý nechápe a nevie sa pozrieť na veci z nadhľadu, alebo z inej, ako svojej perspektívy. Napr. keď niekto prekročil moju hranicu a ja som mala potrebu ešte raz ju vysvetliť… potom ešte raz. Skrátka, keď ma niekto nepochopil, okamžite sa vo mne objavila potreba uviesť veci na pravú mieru. Niekto si o mne vytvoril obraz, ktorý nezodpovedal tomu, čo som prežívala ja, a hoci som racionálne vedela, že nemusím nikomu nič vysvetľovať, niečo vo mne predsa len chcelo, aby človek oproti pochopil čistotu mojho zámeru.

Začala som sa pozerať bližšie:

Prečo čakám na opakované prekročenie hranice, kým rázne zasiahnem?
Prečo mám potrebu byť nekonečne zhovievavá, keď ma druhý tlačí do niečoho, čo sama nechcem?
Prečo je pre mňa dôležité, aby ostatní videli môj zámer z nadhľadu?
Prečo sa pokoj niekedy dostaví až vtedy, keď je konflikt vyriešený aj na druhej strane, nestačí že je vyriešený u mňa?
Alebo prečo si nedovolím poslať do prdele niekoho, kto sa ku mne správa ako kretén a obhajujem ho pochopením?

Postupne som pod svojimi reakciami začala nachádzať presvedčenia, ktoré som dovtedy len hmlisto vnímala, že ich mám. Niektoré vznikli z prehnanej empatie, iné z potreby bezpečia, či z predstavy, že keď ja dokážem pochopiť perspektívu druhého človeka, mal by byť schopný urobiť to isté pre mňa. Veľa z nich mi kedysi možno veľmi dobre slúžilo. Presvedčenie nemusí byť vyslovene „zlé“, aby ma už obmedzovalo. Spísala som si ich a pustila. Verím, že medzi nimi nájdeš aj niečo svoje a možno pri niektorom z nich zistíš, že ho už nepotrebuješ.

Musím byť ostražitá, pretože moje hranice samy osebe nestačia.

Svoje hranice musím neustále strážiť, aj keď som ich už jasne stanovila.

Keď prestanem dávať pozor, ľudia moje hranice prekročia.

Ľudia prirodzene skúšajú, kam až ich pustím.

Nemôžem sa úplne uvoľniť, pretože potom môže niekto prekročiť môj priestor.

Moje „nie“ nestačí povedať raz.

Musím druhého opakovane upozorniť, kým mám právo urobiť rázny krok.

Prvé prekročenie hranice ešte nie je dostatočný dôvod na dôsledok.

Musím dať človeku ešte jednu šancu. A potom ešte jednu.

Najskôr musím byť chápavá a tolerantná; až potom môžem naplno chrániť seba.

Moje pochopenie druhého má prednosť pred mojím prvým pocitom, že už je niečo za hranou.

Aby bolo moje „dosť“ oprávnené, druhý musí hranicu prekročiť dostatočne veľakrát.

Nemôžem jednoducho odísť alebo prestať participovať; najskôr musím dosiahnuť, aby druhý pochopil, čo robí.

Potrebujem, aby druhý uznal moju hranicu, aby som cítila, že bola rešpektovaná.

Keď ma druhý nepočúva, musím zvýšiť intenzitu, aby ma konečne počul.

Pokojná sila nestačí; aby sa niečo zmenilo, musí prísť silná reakcia.

Môj hnev musí byť dostatočne veľký, aby ochránil to, čo moje pokojné „nie“ neochránilo.

Výbuch je posledný ochranca, keď všetky jemnejšie spôsoby zlyhali.

Ak nebudem v strehu, niekto využije moju empatiu alebo ústretovosť.

Musím kontrolovať hranicu namiesto toho, aby som dôverovala sebe, že keď bude prekročená, jednoducho podľa toho konám.

Bezpečná som až vtedy, keď sa druhý správa podľa mojej hranice.

Rešpekt a úctu ešte čiastočne očakávam ako potvrdenie zvonka, že moja hranica skutočne platí.

Moja ochrana ešte nevie úplne odpočívať.

Ak ma druhý človek nepochopí, zostávam sama.

Byť nepochopená znamená byť oddelená od ľudí.

Ak si o mne niekto vytvorí nesprávny obraz, môže sa tento obraz šíriť ďalej a izolovať ma ešte viac.

Aby som mala spoločenské bezpečie, potrebujem byť správne pochopená.

Keď ma niekto odsudzuje, nemôžem byť úplne v pokoji.

Cudzí hnev voči mne zostáva „visieť“ v priestore, kým ho nevyriešime alebo vzťah neukončím.

Konflikt potrebuje porozumenie, aby mohol byť skutočne uzavretý.

Ak existuje možnosť vzájomného porozumenia, je nesprávne/nepochopiteľné ju nevyužiť.

Ak ja dokážem vidieť tvoju perspektívu, je fér, aby si sa pokúsil vidieť moju.

Keď druhý túto reciprocitu odmietne, zostávam sama proti jeho verzii reality.

Negatívna energia druhého môže narušiť môj vnútorný pokoj.

Bezpečie znamená nielen byť v bezpečí, ale aj nemať vo svojom poli nevyriešené nepriateľstvo.

Cudzie odsúdenie má určitú moc nado mnou, aj keď racionálne viem, že nemusí.

Musím dostatočne vysvetliť svoj zámer, aby moje konanie nebolo vyhodnotené nesprávne.

Ak moje konanie zvonka vyzerá sebecky, potrebujem druhému ukázať celý proces, ktorý mu predchádzal.

Ľudia bez vysvetlenia nemusia uvidieť moje hodnoty a zámer — a to je pre mňa nebezpečné.

Byť videná nesprávne je nebezpečnejšie než nebyť videná.

Nemám úplnú kontrolu nad svojím obrazom v mysliach ľudí, a preto viditeľnosť nie je úplne bezpečná.

Keď si idem za svojím bez veľkého prehodnocovania, riskujem nepochopenie alebo odsúdenie.

Predtým než urobím niečo pre seba, potrebujem preveriť, či to ostatní dokážu pochopiť.

Nepochopenie môže viesť k odopretiu lásky.

Ak ma človek nevidí správne, spojenie medzi nami nie je bezpečné.

Ak zostanem pri svojej pravde proti cudzej interpretácii, môžem zostať sama.

Láska a prijatie môžu závisieť od toho, či druhý chápe moje konanie.

Aby som zostala v spojení, musím byť pochopená — alebo sa musím dostatočne vysvetliť.

„Byť sama v názore“ = „byť sama.“

Obmedzujúce presvedčenia často nevznikli preto, aby nám komplikovali život. V určitom období nás mohli chrániť, pomáhať nám udržať vzťah, bezpečie alebo pocit prijatia. Problém nastáva vtedy, keď podľa nich pokračujeme automaticky žiť aj v situáciách, v ktorých ich už nepotrebujeme. Sebapoznanie preto nemusí znamenať bojovať so sebou, ale všimnúť si starý vnútorný vzorec, pochopiť jeho pôvod a vedome sa rozhodnúť, či ho ešte chceme niesť ďalej.

Už len to, že naše presvedčenia dokážeme uvidieť, nám dáva možnosť prestať podľa nich automaticky žiť. Nie všetko, čo nás kedysi chránilo, musí ísť s nami v živote ďalej.

S úctou
Sany Asia