V 1. časti sme si ukázali, ako ľahko si dokážeme zameniť autenticitu s prostorekosťou a bezohľadnosťou i to, koľko zo seba sme ochotní obetovať, aby nás druhí prijímali. Lenže rozpoznať, kde sa vzdávame seba, je jedna vec. Začať podľa toho skutočne žiť je vec druhá.

Autenticita nie je iba o poznaní vlastnej pravdy... je hlavne o ochote niesť dôsledky toho, keď sa ju rozhodneme žiť. Tu sa ukazuje skutočná sila človeka - rozdiel medzi tým, čo vieme, a tým, čo sme aj reálne v praxi schopní pretaviť do svojho každodenného života.

Žiť autenticky znamená nielen spoznávať vlastné potreby a pravdu, ale byť pripravený aj na zmeny, ktoré tým vzniknú vo vzťahoch a v každodennom živote. Keď prestaneme automaticky napĺňať očakávania druhých, nastavíme hranice alebo sa rozhodneme ísť vlastnou cestou, môže sa zmeniť aj spôsob, akým nás okolie vníma. Autenticita preto nie je nemenná identita ani obraz človeka, ktorého si raz vytvoríme. Je to živý proces sebapoznania, rozhodovania a ochoty meniť sa spolu s tým, ako sa meníme my sami.

3. Akú cenu sme ochotní zaplatiť za vlastnú autenticitu?
O autenticite sa veľmi pekne rozpráva, pokiaľ nič nestojí. Pokiaľ naše rozhodnutia nikoho nesklamú, naše názory nenarušia zaužívané vzťahové dynamiky a naše hranice nikomu neprekážajú. Skutočná skúška však prichádza vo chvíli, keď sa rozhodneme prestať hrať rolu, na ktorú si naše okolie zvyklo.
Človek, ktorý bol roky ústretový, začne hovoriť NIE.
Človek, ktorý vždy všetko zvládal, prizná, že už nechce.
Človek, ktorý držal priateľstvo, rodinu či partnerstvo pokope, prestane niesť zodpovednosť za rozhodnutia druhých.
Človek, ktorý sa celý život snažil niekam patriť, si dovolí ísť vlastnou cestou.

Ku mne sa väčšinou dostalo, ako okolie začalo hovoriť, ako veľmi som sa zmenila. Že som zrazu iná, sebecká, nevďačná, nepochopiteľná a už nie som tá Sany, ktorú poznali. Pochopila som, že často nás druhí neodmietajú preto, kým sme sa stali, ale preto, že sme prestali napĺňať úlohu, ktorú sme v ich živote dovtedy zohrávali. Zmenou vlastného správania totiž prirodzene meníme aj vzťahovú dynamiku. A veru nie každý je pripravený prijať, že už nebude dostávať to, na čo bol roky zvyknutý. Nie každá strata vzťahu znamená, že sme urobili niečo nesprávne. Niekedy iba prestaneme udržiavať dynamiku, v ktorej sme sa dlhodobo strácali a vlastne bola jednostranná.

Musím však upozorniť i na ďalšiu možnosť. Nie každý konflikt alebo rozpad vzťahu automaticky potvrdzuje našu autenticitu. Aj človek, ktorý sa snaží žiť pravdivo, môže robiť chyby, správať sa nezrelo, ubližovať druhým alebo nesprávne vyhodnotiť situáciu. Rozdiel vidím v ochote pozrieť sa na svoj podiel bez potreby zaprieť pritom seba. Autenticita nás často môže stáť priateľstvá, partnerstvá, rodinné väzby, pracovné príležitosti alebo obraz, ktorý si o nás vytvorili druhí. No pre mňa osobne, cena za dlhodobé potláčanie toho kým som je ešte vyššia. Čo je horšie ako postupne stratiť vzťah k jedinému človeku, s ktorým prežijeme celý svoj život.. k sebe?

4. Autenticita nie je nemenná identita
Ďalší zaujímavý paradox, s ktorým sa stretávam. Ľudia sa niekedy tak silno stotožnia s predstavou, akí sú, že si prestanú dovoľovať akýkoľvek vývoj. „Ja som introvert. Ja som veľmi citlivý človek. Ja som jednoducho výbušná povaha. Ja už som raz taký a meniť sa nebudem....“ Do konca veľakrát je časť toho, čo považujú za svoju osobnosť, iba súbor naučených obranných mechanizmov, presvedčení a spôsobov reagovania, ktoré kedysi dávno pomáhali zvládať určité situácie. Zamysli sa nad niektorými príkladmi, ktoré často vnímam v praxi:
Čo ak potreba všetko kontrolovať nevychádza z prirodzenej povahy, ale zo strachu z neistoty?
Čo ak neustála ústretovosť nie je prejavom láskavosti, ale potreby byť prijatý?
Čo ak tvrdosť a krik nie je sila, ale ochrana pred vlastnou zraniteľnosťou?
Čo ak potreba byť za každých okolností nezávislý nie je sloboda, ale strach niekomu dôverovať?

Samozrejme nechcem povedať, že každá vlastnosť musí mať pôvod v zranení, ale považujem za dôležité rozlišovať medzi tým, čo je naším prirodzeným prejavom, a tým, čo sme sa naučili používať ako ochranu.

Ak sa totiž príliš stotožníme s tým, akí sme dnes, môžeme si vlastnou identitou začať obmedzovať možnosti ďalšieho vývoja. Autenticitu nevnímam ako čosi nemenné, kde mám zostať navždy rovnakým človekom. Osobne mám pocit, že som každý moment iná. Dovoľujem si meniť sa, prehodnocujem svoje názory, opúšťam staré presvedčenia, reagujem rôzne, priznávam si že na rovnakú situáciu by som v budúcnosti reagovala ešte evolučnejšie, mením smer i vzťahy, spôsob života aj priority. A to len preto, že každou jednou interakciou so životom dospievam k novému poznaniu. 

S úctou
Sany Asia

PS: Článok môžeš podporiť zdieľaním.