Autenticita III.

Ego, potreba dokazovať a odvaha nevedieť (3. časť)

V 1. časti sme sa venovali autenticite a neprijatiu seba, v 2. časti cene, ktorú nesie rozhodnutie žiť v súlade so sebou a prečo autenticita neznamená zostať navždy rovnakým človekom. Lenže aj na ceste k sebe môžeme veľmi nenápadne uviaznuť v ďalších predstavách o tom, kým sme. Človek často prestane hrať jednu rolu, aby si vytvoril ďalšiu. A pozor, tentokrát s presvedčením, že už konečne žije autenticky. A tu som zistila ďalší zaujímavý paradox.

Autenticita sa môže nenápadne zmeniť na ďalšiu identitu, ktorou si začneme dokazovať vlastnú výnimočnosť, vedomosť alebo duchovnú vyspelosť. Byť autentický však neznamená presviedčať druhých o svojej pravde ani mať vždy jasno v tom, kto sme. Súčasťou sebapoznania je aj schopnosť prijímať spätnú väzbu, spochybniť vlastné presvedčenia a dovoliť si obdobia neistoty, v ktorých ešte nemáme všetky odpovede. Práve tam často vzniká priestor na hlbšiu sebareflexiu a prirodzenejší vzťah k sebe.

5. Keď sa autenticita stane súčasťou ega
V oblasti spirituality a sebarozvoja sa aktuálne veľmi často stretávam s javom, ktorý považujem za úsmevný, zaujímavý a zvyčajne ho ani nekomentujem, len sa vnútorne pousmejem. Človek sa začne rozvíjať, spoznáva svoje vnútro, objavuje nové súvislosti, učí sa rozpoznávať vlastné hranice a postupne sa oslobodzuje od naučených vzorcov. V tomto procese sa niekedy udeje, že si z autenticity vytvorí novú identitu a dosť často to má potrebu deklarovať „Ja už žijem vo svojej pravde. Ja už sa nikomu neprispôsobujem. Ja som autentický, ostatní sú nevedomí.“ V preklade to volám syndróm ,,všetci sú neautentickí, len ja som lietadlo..“ Z pôvodnej cesty k sebe sa tak môže stať ďalšia forma oddelenosti a nadradenosti. Človek síce prestane hrať starú rolu, ale vytvorí si novú, duchovnú a začne sa stotožňovať s predstavou, že už je slobodný, vedomý a autentický. Totálne každého, kto mu nastaví nepríjemné zrkadlo, následne označuje za toxického, nevedomého či energeticky nekompatibilného. A tým si veľmi elegantne vytvorí priestor, v ktorom už nemusí spochybňovať vlastné presvedčenia. Lenže... Nie každý, kto s nami nesúhlasí, nás obmedzuje, nie každý, kto nám nastaví hranicu, nás odmieta a nie každá nepríjemná spätná väzba je útokom na našu autenticitu.

Niekedy práve prostredníctvom druhých uvidíme časť seba, ktorú sme doteraz nedokázali prijať. Samozrejme, nie každý názor druhého človeka si potrebujeme osvojiť, ale schopnosť vypočuť si niekedy aj niečo, s čím nesúhlasíme, bez okamžitej potreby útočiť alebo sa brániť, považujem za jeden z prejavov vnútornej zrelosti. V duchovných kruhoch sa často rozpráva o prekračovaní ega. No niekedy si ego iba osvojí nový slovník, nové presvedčenia a nové spôsoby, ako si potvrdzovať vlastnú výnimočnosť. Ego sa proste vyvíja ako my, nie je náš nepriateľ, ale nemalo by byť ani naším pánom.

Zrazu človek nie je tvrdohlavý, ale „pevný vo svojej pravde“, nie je neprístupní spätnej väzbe, iba „chráni svoju energiu“. Neodmieta zodpovednosť za vlastné správanie, len „nedovolí druhým zasahovať do jeho vibrácie“. Toto je azda najnáročnejšia fáza pre každého terapeuta, najhoršie je keď už sám terapeut povie, ja už nemám čo riešiť. To sa zvyknem prežehnať, popriať veľa šťastia a ísť ďalej. 🔑KAŽDÝ Z NÁS MÁ ČO LIEČIŤ a verte mi, tí čo nemajú, to nepotrebujú neustále deklarovať.

Nechcem tým samozrejme povedať, že ochrana vlastnej energie, nastavovanie hraníc alebo rozpoznávanie energetických súvislostí nemajú svoje miesto. Rozdiel však vidím v tom, či tieto poznania používame na hlbšie porozumenie sebe, alebo na ospravedlňovanie správania, ktoré si už nechceme priznať.🧩Duchovný rozvoj by nemal byť cesta k dokonalej verzii človeka, ale postupné odhaľovanie všetkého, čím sme sa naučili zakrývať svoju skutočnú podstatu. To v sebe zahŕňa aj naše tiene, zranenia, nezrelosť, potrebu uznania či pocit nadradenosti.. Autentický človek nemusí byť dokonale vedomý, no mali by sme byť ochotní uvedomovať si, kedy ním nie je.

6. Autenticita nepotrebuje publikum
V súčasnosti sa autenticita často spája s tým, ako sa prezentujeme navonok. Ako otvorene rozprávame o svojom živote, koľko zo seba ukazujeme, ako odvážne vystupujeme a či dokážeme povedať niečo, čo sa ostatní boja vysloviť. Lenže človek môže byť veľmi autentický aj v úplnom tichu, bez publika a potreby niekoho o niečom presviedčať. 🧩Bez dokazovania vlastnej výnimočnosti a dokonca si myslím, že práve v situáciách, keď nás nikto nevidí, máme možnosť najlepšie rozpoznať, nakoľko skutočne žijeme to, o čom hovoríme.

👉🏼 Dokážeme odmietnuť niečo, čo je pre nás výhodné, ale nie je to v súlade s našimi hodnotami?
👉🏼 Dokážeme priznať vlastnú chybu aj vtedy, keď by bolo jednoduchšie ju zakryť?
👉🏼 Dokážeme sa rozhodnúť podľa seba aj za cenu, že to prinesie ,,nie len príjemné prežitky a emócie“?

Často totiž hovoríme o tom, čo všetko sme pochopili, uvedomili si, spracovali či prekonali, no samotné poznanie ešte neznamená, že podľa neho dokážeme aj žiť. Jedna vec je potrebovať, aby ma druhí vnímali ako autentickú. Druhá je žiť autenticky bez ohľadu na to, či to niekto vôbec rozpozná. Osobne nemám potrebu zdieľať každý svoj vnútorný proces, vysvetľovať každé rozhodnutie alebo presviedčať okolie o tom, nakoľko žijem v súlade so sebou. Niektoré poznania jednoducho potrebujem najskôr prežiť, overiť si ich v každodennom živote a dovoliť im, aby sa prirodzene stali mojou súčasťou.

🧩 Autenticita nie je niečo, čo predvádzame. Je to niečo, čo žijeme. Aj vtedy, keď sa nikto nepozerá.

7. A čo keď ešte neviem, kto som?

Toto považujem za veľmi dôležitú otázku. Pretože človek, ktorý sa celý život prispôsoboval, nemusí zo dňa na deň vedieť, čo skutočne chce. Niekedy je oveľa jednoduchšie pomenovať, čo už nechceme, než objaviť, po čom naozaj túžime.
👉🏼 Vieme, že nám niečo nevyhovuje, ale ešte nevieme, čím to nahradiť.
👉🏼 Vieme, že nechceme pokračovať v starých vzťahových dynamikách, ale ešte sa učíme vytvárať nové.
👉🏼 Vieme, že sa už nechceme zmenšovať, ale zatiaľ nevieme, ako vyzerá náš prirodzený prejav bez všetkých naučených obmedzení.

V tomto období života prichádza veľa neistoty. Staré spôsoby fungovania už nedávajú zmysel, ale tie nové ešte nemáme vytvorené. Aj toto vnímam ako prirodzenú súčasťou cesty k sebe. Nemusíme mať okamžite odpovede na všetko. Nemusíme vedieť presne pomenovať svoju identitu, životné poslanie, potreby či smerovanie. 🔑Niekedy je najviac dovoliť si určitý čas jednoducho nevedieť. Pozorovať sa. Skúmať vlastné reakcie. Všímať si, kedy cítime vnútorný súlad a kedy konáme iba zo zvyku, strachu či očakávaní druhých. Hlavne nepodľahnúť potrebe okamžite nahradiť jednu predstavu o sebe ďalšou.

Autenticita pre mňa nie je cieľová stanica, do ktorej jedného dňa dorazíme a môžeme si povedať, že už sme konečne sami sebou. Vnímam ju skôr ako neustále prehlbovanie vzťahu k vlastnému vedomiu, telu, pocitom, potrebám a vnútornej pravde. Ako postupné rozpoznávanie toho, čo je skutočne naše a čo sme iba prevzali. 🧩 Často nemusíme vždy vedieť, kým sme, stačí len rozpoznať, kým už nie sme, a dovoliť si postupne objavovať všetko ostatné. Nevidím zmysel v tom, aby sme jednu masku nahradili druhou, hoci by tá nová pôsobila akokoľvek vedome a spirituálne.

Pre mňa autenticita nespočíva v presvedčení, že už viem, kto som. Ale v ochote neustále spoznávať aj tie časti seba, ktoré nezapadajú do mojej doterajšej predstavy a dovolím si ich vyjadriť, ak je to v danej chvíli to evolučne najlepšie čo cítim.

S úctou
Sany Asia 🤍

kuz-prepis-limbickeho-otlacku-na-doma-sandra-kos-dzian-jpg

Chceš odoberať newsletter?
Do správy napíš Záujem.